Bosworth Toller's

Anglo-Saxon

Dictionary online

biscop-líc

(adj.)

episcopal

Entry preview:

episcopal, Bd. 5, 18; S. 635, 23

bisceop-lic

episcopalpontifical

Entry preview:

Add: bishop-like, proper to a bishop Hé ne gefremede náht biscoplices, Chr. 1050; P. 170, 20. episcopal, pontifical Biscoplic wurðscipe flamininus honor, Wrt. Voc. i. 59, 54. Biscoplic stól pontificalis cathedra, An. Ox. 2029.

bisceop-líc

(adj.)
Grammar
bisceop-líc, biscop-líc; def. se -líca, seó, ðæt -líce; adj.
Entry preview:

BISHOPLIKE, episcopal, belonging to a bishop; episcopalis, pontificalis He ðæt biscoplíce líf be-eóde episcopalem vitam exercebat, Bd. 5, 18; S. 635, 23. On bisceoplícum gerece pontificali regimine, 2, 15; S. 519, 13

Linked entry: biscop-líc

biscop-ríce

(n.)

a bishopric

Entry preview:

a bishopric, Bd. 4, 6; S. 573, 35

biscop-roc

(n.)
Grammar
biscop-roc, -rocc, es; m.

A bishop's rocketdalmatica

Entry preview:

[roc, rocc a tunic] A bishop's rocket; dalmatica Mid biscoprocce scrýdan to clothe with a bishop's rocket, Lchdm. iii. 202, 26

Linked entry: bisceop-roc

bisceop-ríce

(n.)
Grammar
bisceop-ríce, biscop-ríce, es; n.

A BISHOPRIC, diocese, province of a bishopepiscopi provincia, diœcesis

Entry preview:

[bisceop a bishop, ríce a region] A BISHOPRIC, diocese, province of a bishop; episcopi provincia, diœcesis = διoίκησιs Mellitus féng to ðam bisceopríce Mellitus succeeded to the bishopric, Bd. 2, 7; S. 509, note 8. Seaxulf his biscopríce onféng Saxulf

Linked entry: biscop-ríce

bisceop-ríce

Entry preview:

Leódbisceop episcopus, bisceopríce diocessis vel parochia, Wrt. Voc. i. 71, 72. Cúþ þám biscope þe seó hálige stów on his bisceopríce is in notitiam episcopi ad cujus diocessim pertinet locus, R. Ben. 119, 9. Gedǽlen hí þæt feoh geond þá biscoprícea,

aldornes

(n.)
Grammar
aldornes, ness, e ; f.

Authorityauctoritas

Entry preview:

Authority; auctoritas Se bisceop mid biscoplícre aldornesse [ealdorlicnysse, S. 553, 35] wæs cýðende episcopus pontificali auctoritate protestatus, Bd. 3, 22; Whel. 224, 22

weorþscipe

(n.)
Grammar
weorþscipe, es; m.
Entry preview:

Hié álýsde for his weorþscipe Eádmund cyning, Chr. 942; Erl. 116, 18. an honour, a dignity, an honourable office or position Ealdordómas vel ða héhstan wurðscipas fasces, biscoplíc wurðscipe flamininus honor Wrt. Voc. i. 59, 53, 54.